Watzmann

Kederbacher weg

Malé zamyslenie na úvod. Viete prečo horolezectvo nebude nikdy športom? Pretože v ňom neexistujú štartovacie bloky, ani cieľové pásky. Neexistuje žiadna striedačka a nebeží časomiera. Nie sú rozhodcovia, ani diváci, ktorý ťa odmenia potleskom, keď sa radujú, či piskotom, keď sa im tvoj výkon nepáči. Neexistujú stupne pre víťazov ani žiadny súperi. Neexistuje víťazstvo. Môžeš vyliezť stenu, môžeš vystúpiť na vrchol a môžeš z neho zase bezpečne zostúpiť. To je všetko. Neúspech často krát znamená oveľa viac ako len zvesenú hlavu a tri naučené vety pred kamerami. Si tu len ty a sú tu hory. A tak to má byť.

Tak skúsme prosím chvíľu neporovnávať a nehodnotiť. Skúsme sa opäť rozhliadnuť z vrcholu, zažmúriť oči do slnka a nastavme tvár proti vetru. Skúsme sa vrátiť naspäť k podstate. Môžeme skúšať priťahovať médiá, sponzorov a aj tie krásne ženy. Môžeme organizovať olympijské hry, udeľovať medaily a karabíny. Ale o tom horolezectvo nikdy nebolo, ani nikdy nebude. Ako sa dá porovnať rýchly jednodňový prelez slávnou severnou stenou v ideálnych podmienkach s dvojdňovým bojom v hlbokom snehu? Ako porovnať slnkom vysvietenú 8+ v parádnej žule s rozbitou IV+, keď okolo vás hrmia lavíny? Ako porovnať alpský hrebeň, keď jedným smerom sa to „bežne“ vodí a opačným smerom ho leziete 3 dni? Čo je hodnotnejšie? A čo je viac? A je vôbec potrebné dávať si takéto otázky?

Mestečko Schönau am Königssee v srdci Berchtesgadeských Álp sa budí do krásneho rána. Jazero hlboko zarezané do svahov vysokých vápencových hôr, je zatiaľ pokojné, no len do chvíle, kým jeho hladinu nerozvlní malá loďka plná rozjarených japonských turistov a dvoch utiahnutých horolezcov. Počas pohodlnej plavby sa započúvame do magickej ozveny trúbky a melódie, ktorú do nej fúka kapitán. Zážitok, ktorý stojí za to aj bez lezeckých ambícií. Okrem iného sa dozvedáme, že jazero miestami dosahuje hĺbku až 200 metrov, čo je v konfrontácii s okolitými 800 metrovým stenami, ktoré vyrastajú rovno z vody, rovný kilometer prevýšenia. No úplný top je maličký prístav St.Bartholomä s priezračnou vodou, starodávnym kostolíkom, zelenými lúkami a obrovskou hradbou zo skaly a snehu- východnou stenou Watzmannu. A my jej kráčame v ústrety. Na lúkach a v lese už badať známky blížiacej sa jari. Spod suchého lístia a zvyškov starého snehu nesmelo vykúkajú prvé kvety a na stromoch štebocú vtáčiky. Túto idylku preruší ohromný rachot. Padá stena? Rúca sa celá dolina? Nie. To sa iba Watzmann zbavuje prebytočného, ťažkého snehu z políc a kuloárov. Vo svete horských obrov, obyčajné zašuchotanie jesenného lístia, v tom našom, strašidelné zemetrasenie... Krajina okolo nás sa, akoby mávnutím čarovného prútika mení. Trávu, listy a stromy, nahradili haldy bieleho snehu a šedé skaly. Prichádzame do veľkého snehového kotla, v ktorom sa to varí hádam už od veky vekov. Neklamným znakom sú obrovské vrásy, pomiešané horniny a miestny mini ladovček- Eiskappelle. Opäť hrmí a stenou sa valia prúdy mokrého snehu. Watzmann nezostáva svojej povesti vôbec nič dlžný. Miestny Eiger. Najväčšia stena celých Východných Álp! Celé generácie horolezcov už stáli pod jeho 1800 metrovou východnou stenou s rovnakými pocitmi ako máme dnes my dvaja s Mirom. Predovšetkým zimný výstup je hotová alchýmia. Namiešať ten správny „kokteil“ podmienok, bezpečia a rýchlosti je nesmierne ťažké. No zároveň absolútne kľúčové. Svojsky to kedysi vyriešil legendárny Hermann Buhl, ktorý stenou vystúpil sám v noci a v zime. Práve v noci je najväčší predpoklad, že stena bude pokojná, no pri Watzmanne naozaj nikdy neviete. Vrchol dosahuje výšku iba 2713 m.n.m., čo je oproti západoalpským velikánom naozaj málo, no pohorie je prvé na rane pri zrážkach valiacich sa od Severného mora. A teda väčšina zimných dní je zasnežených až zrazu príde teplo, dážď, lavíny...

Čakáme kým do steny prestane svietiť slnko a vypadá všetko, čo vypadať má. Náš plán je neskoro poobede naliezť, dostať sa cez nebezpečný dolný úsek a snehový kotol Schollhornkar až do bezpečia skalnej Zellerovej jaskyne, zhruba v polovici steny. To sa nám aj darí a už za tmy si rozkladáme pohodlný bivak v priestrannej jaskyni. Máme za sebou nepríjemné úseky do IV+ a sneh/ľad do 70°. Takmer 1000 metrov poctivého alpského lezenia. Varíme a vychutnávame si zaslúžený oddych v bezpečí. V noci sa prekvapivo strhávam na občasný rachot. Watzmann naozaj nikdy nespí... Zakrútim sa hlbšie do spacáku a pokračujem v „rozpracovanom“ sne. Len škoda, že ráno už neviem o čom bol. Nie je na to čas. S prvým brieždením sme opäť na nohách a po zamrznutom snehu (chvalabohu) preliezame najväčšiu spádnicu všetkých lavín. V traverze dlhočiznou snehovou rampou, ktorá vedie takmer cez polovicu steny, poctivo istíme a štandujeme, čo nás síce značne spomaľuje, ale knihu o tragédii Konrada Schmikea (Dráma veľhôr), mám totiž ešte v živej pamäti. Práve z týchto miest sa pred rokmi odtrhla z trojicou výborných lezcov lavína a zrútili sa až dole do Schollhornkaru. Až pred obedom sa dostávame k malej bivakovej búdke, ktorá je zasadená ako orlie hniezdo pod previsom zhruba 300 výškových metrov pod vrcholom. Na naše prekvapenie je celá zasypaná haldou snehu a namiesto úmorného kopania, uprednostňujeme jeden rýchly čaj na jej streche.

Po krátkej pauze pokračujeme smerom k vrcholu. Výhľady na jazero a celé pohorie sú čím ďalej tým krajšie a „maják na tomto rozbúrenom mori“ v podobe kostolíka St.Bartholomä, je hlboko pod nami. Boríme sa mokrým snehom a v záverečných dvoch dĺžkach trávime takmer 2 hodiny aj napriek tomu, že majú priemerný sklon 60°. Metre navaleného snehu spoza hrebeňa, nás nechcú pustiť na druhú stranu do bezpečia. Beznádejné hrabanie na mieste, kúsok hore a zase dole. Skalné ostrovčeky pôsobia ako spása a istenie zároveň. Konečne hrebeň! Vietor, vrcholový kríž, naše mená vo vrcholovke, výhľady a zostup. To je celé. Nič viac. O toto ide...

Vylezená cesta:
Watzmann (východná stena)- Kederbacher weg IV+/70°/1800m

Text a foto: Maroš Červienka