Prvý maratón nie je sranda

Maťo Kozák počas svojho prvého maratónu, Bratislava, 2018

Chystáte sa na svoj prvý celý maratón? Prvomaratóncov každým rokom pribúda. Ja som ten svoj v roku 2009 absolvoval podobne ako väčšina: bez informácií, bez tréningu, úplne bez prípravy. Veď to aj tak vyzeralo. Ledva som doškintal do cieľa s časom 4:16:04. Tri dni som nevedel chodiť.

Martin Varga v cieli svojho prvého maratónu, Košice, 2009

O svoju skúsenosť so svojím prvým maratónom sa podelil môj spolužiak zo strednej školy Maťo Kozák. Ten však nieje amatér, behu sa intenzívne venuje už nejaký ten rok. Absolvoval dokonca aj náročného Ironmana. Maratón však predsa ostáva kráľovskou disciplínou. Kľúčové detaily zhrnul v nasledujúcom texte:

“Prvý oficiálny pokus o čistokrvný maratón, bez nejakého poplávania a pobicyklovania si tesne pred tým. Priebeh sa zhodoval s tým, čo sa píše na nete a čomu sa teda treba skúsiť vyhnúť.

Naraz na stenu. Konečne viem čo to je. Ono tam nie je žiadna stena. Skôr by som povedal, že zrazu príde také neviditeľné permanentné stúpanie do kopca a pritom človek beží rovinku. No a ten imaginárny kopec je stále strmší a strmší. Stúpať som začal až tabuľkovo presne, po 2 hodinách, čo je vlastne doba, za ktorú sa zvykne spotrebovať glykogén. V tréningu som tiež nebehal viac ako 2h, čiže ani nohy som nemal adaptované na beh na prázdno. Scenár bol tým pádom už dopredu jasný.

Plánoval som zabehnúť za 3:30, vychádzajúc z toho že dať polku za 1:45 mi príde na pohodu. Rátal som s tým, že v druhej polke asi spomalím, takže pre istotu som si chcel kúsok nadbehnúť, polku za 1:43. Čo je že vraj chyba č.2. Keď som vbehoval do druhého kolečka, na hodinkách bolo 1:41 aj nejaké drobné. Vravel som si, že fajn náskok. Pravda je, že prepálené. Ešte do ~25km to šlo ok, potom pozvnoľné spomaľovanie. Na 32km ma obehovala skupinka s pacerom na 3:30. Diskomfort sa stupňoval, ale na to som sa tešil. Chcel som vedieť ako si s tým poradím. Snažil som sa nemyslieť na zostávajúcu vzdialenosť, iba sa sústrediť na techniku a dýchanie. No dosť často som spadol do prepočtov, ktorých výsledkom bolo postupné zľavovanie z nárokov. Definitívna vec, na ktorej musím popracovať. Začal mi klesať tep. Prestal som cítiť atmosféru preteku. Ľudia okolo mňa už tiež nepretekali ale bojovali. Pamätám si bežca, ktorý zjavne bojoval s kŕčami, lebo každú chvíľu zastavoval len aby to znova na pár sto metrov rozbehal. Takto sme šli relatívne vedľa seba asi desať minút. Ja rovnomerne, pomaly, on nesúvisle.

Potom som začal cítiť, že cieľ je na dosah. Tento psychologický moment som očakával, pamätám si ho dobre zo Slovakman-a. Aj keď moje záverečné zrýchlenie nebolo až také spektakulárne ako tenkrát (na preteku Slovakman), kedy som ani neviem ako zozbieral sily na záverečné 2.5 kilometrové zrýchlenie v tempe pod 5:30 po vyše 12h na trati, aj za zrýchlenie zo 6:45 na ~6:10 (na km) tiež približne 2.5km od cieľa som bol vďačný. V cieli za 3:41:43.

Prvý maratón nesklamal.”

Text: Martin Kozák, Martin Varga

Foto: Martin Varga, Martin Kozák