Forever Young na Cima Grande

Minulý rok v lete po ceste z Chamonix sme sa zastavili pod Tre Cime. V severnej stene Cima Grande som zahliadol líniu, ktorá sa zdala byť voľná. Chcel som ju však vidieť na vlastné oči. Nie všetky cesty sú totiž v sprievodcovi zakreslené alebo publikované na internete. Prišli sme pod stenu a zapozerali sa: línia je voľná. Vyliezol som prvú 40m dĺžku, dal som šesť nitov. Skala nebola taká zlá ako som predpokladal. Začali sme robiť novú cestu!

Mal som na to osobný dôvod: v lete zostal Maroš Červienka nezvestný v stene Brenvy na Mont Blancu. Po týždni pátrania záchranári nenašli nič, okrem hromady spadnutých sérakov a lavín. Maroš bol môj mentor pre seriózne alpské výstupy. Po cestách ako Centrálny pilier Freney, Bonatti-Gobbi na D´Angle, severnej stene Ortleru a ďalších som nadobudol presvedčenie, že niet opatrnejšieho alpinistu ako bol Maroš. Myslel som si, že hráme bezpečne. Že to máme pod kontrolou. Ale faktor pravdepodobnosti pri objektívnom nebezpečenstve dokázal, že som sa mýlil. Maroš sa nevrátil. Svoj sen o Heckmairovej ceste v severnej stene Eigeru som spálil v peci aj s knihou White Spider. Tak som sa rozhodol ostať pri bigwalloch. A táto cesta je na to, aby som si to pamätal.

Už čoskoro v októbri sme boli späť, tentoraz s Rišom Schwarczom, mladým chalanom z Košíc. Toto bolo jeho prvé viacdĺžkové lezenie.

Rišo Schwarcz prvý krát v bigwalle

Na naše prekvapenie, okolo Tre Cime napadlo pol metra snehu. Naštastie v previsnutej severnej stene sneh nieje problém. Aj keď som nemal z voľného lezenia pri 3°C najväčší pôžitok, sadanie do háčikov udržiavalo krvný tlak na vysokej hladine.

Rišo odoláva zime

Lezenie novej skaly na Tre Cime bolo zo začiatku hrôzostrašné. V druhej dĺžke sme sa už dostali do žltej a bielej skaly. Chyty odpadávali, stupy sa lámali. Prsty som v tej kose necítil, ešte aj tie nity sa mi zdali podozrivé. No po prvom páde v tretej dĺžke som bol vyliečený: nity držia, je to ok. Len treba dávať pozor na tú skalu a nehodiť nič na kamoša. Rišo sa rozhodol na prvom konci to radšej nepokúšať. Tak trpezlivo istil a morálne povzbudzoval, keď sa mi už až tak hecovať nechcelo. Natiahli sme dve a štvrť dĺžky za tri dni. Okno dobrého počasia skončilo, tak sme zrušili fixy pred zimou a šli domov.

Rišo a Martin

Ďalší rok som hľadal parťáka na pokračovanie v prvovýstupe. Našťastie sa objavil Filip Koman, mladý bušič z Rožňavy. Na prvom výjazde v júni som bol chorý, navŕtali sme len pamätnú tabuľku na úpätí steny.

Pamätná tabuľka pre Maroša

Filip keď zbadal stenu, totálne sa namotivoval. O dva týždne sme boli späť. V prvej dĺžke asi v dvadsiatich metroch som vylomil veľký spoďák. Ten padol meter od Filipa len preto, že odskočil, a sekol nám nové lano. Čistý rez, ako so žiletkou. To asi pre to, aby sme veľmi nevyskakovali a trochu schladli. Našťastie sme mali rezervné lano.

Seknuté lano

Podozrievavosť voči skale sa zvýšila. S metrologickou presnosťou sme klopkali po skale a odhadzovali duté šupiny a bloky. Červenú dostala aj „kompaktná vežička“ v druhej dĺžke. Pred rokom som za ňu ešte dával friend. Teraz šla pomocou pajsra do doliny, ako aj mnohé menšie.

Zhadzujeme vežu v druhej dĺžke

Doliezli sme na high-point. Filip šiel vpred a hneď ukázal to najlepšie čo v ňom je: preliezaním kompaktnej skaly strednej obtiažnosti dával slušné odlezy, s ľahkosťou. Len spomeniem – toto bolo jeho prvé vŕtanie z háčika.

Filip Koman prvý krát visí v háčiku

Veľmi rýchlo sme zistili, že keď sme dvaja čo môžu ísť vpred, tím je oveľa silnejší. Vylezené dĺžky sme zafixovali. Sústredili sme tak všetku energiu na progres nahor. Štvrtá dĺžka bolo čoskoro hotová. V piatej dĺžke bolo najlepšie riešenie spojiť ju s cestou Superdirettissima. Tá liezla najlepšou skalou, vľavo aj vpravo bol totálny horor: visiace bloky ktorých sa nechceš dotknúť ani mysľou. Postupne som hákoval z jednej skobky do druhej, až som po desiatich metroch jednu ohol o 90° do doliny. Po výkriku však nenasledoval pád: zázrak. Ešte dve tempá a nervy došli. Vymenil som 55 ročný nit za nový. Starý sa zlomil jediným úderom kladiva. Nečudujem sa, hrdza za tie roky odžrala z drieku 3-4mm. V tejto dĺžke som na 22 metroch vymenil dokopy 3 nity. Chcel som zachovať odvážnosť dĺžky. Bez nich by to bolo tak A4+. Nabili sme nový štand a pokračovali v šiestej dĺžke. Na striedačku sme vydrtili lezením/hákovaním asi 25 metrov a boli sme vyžmýkaní. Jumarovanie na highpoint každé ráno stálo priveľa energie. Potrebujeme portaledge!

Martin hákuje v šiestej dĺžke

Šťastie bolo opäť na mojej strane. Dobrí kamoši sú stále tu, aby pomohli. Portaledge nám požičal bigwallový špecialista Dušan Beránek. Tuším je na východe jediný čo ju vlastní. Veľkú sviňu zas požičal nesmrteľník Zombi – Peter Kuzmiak. Mnoho ďalších požičalo svoje laná: Smolo, Boris, Francesco, Tomáš, Peťo, Rišo. Moje už všetky viseli v stene. Na rodinnej dovolenke v Dolomitoch (náhodička ) sme s Duškou pomaly dovliekli všetok matroš pod stenu. Ešte aj deti pomohli – niesli vodu.

Vysoko namotivovaný som postupne vytiahol matroš na piaty štand. Sviňa sa sekla „iba“ trikrát, čo som považoval za úspech. Duška s deťmi zatial dokončili okruh okolo Tre Cime za mierneho dažďa a hrmenia. Samozrejme – všetci mali prilby a šli sme tesne popod stenu. Kameň može spadnúť kedykoľvek.

Martin ťahá sviňu sám v stene

Na ďalšom výjazde sme pokračovali previsnutou skalou v siedmej a ôsmej dĺžke. Filip pritvrdzoval v odlezoch a zmenšoval lišty, za ktoré bol ochotný zavesiť háčik. Až sa stalo čo sa stane každému háčikárovi: háčik strelil. Filip sa však inštinktívne držal a pádu zabránil. Nasledovalo však moje hákovanie, keďže previsy nemalo zmyslel prebíjať voľne.

Je to riadne previsnuté

Používal som kombináciu háčikov a jedničiek, keďže kompaktná skala nebrala žiaden iný matroš.

Strašidelné jedničky v lámavej skale

Taktiež sa osvedčili dve doťahovacie odsedky –tým bol prvolezec počas vŕtania zavesený na dvoch bodoch. Takto sa minimalizovalo riziko, že sa lezec utrhne pri vŕtaní. To nám dodalo odvahu. Rýchlo sme si zvykli na komfort pobytu v stene a užívali sme si expozíciu.

Vychutnávame si expozíciu

Mohli sme vyspávať do deviatej-desiatej a popíjať rannú kávu, zajedajúc Čokohanku. Pokrikovali sme na borcov v neďalekej Via Comici, ktorí o pol šiestej ráno nastupovali. Že nech prídu na kávu . Nebolo sa kam ponáhľať.

Filip istí z portaledge

Za osem – desať hodín lezenia sme boli obaja dobití, a bolo treba liezť aj na druhý deň.

Postup v stene, ôsma dĺžka

Filip hádže „trojuholník pizze“

Na štvrtý deň mi však Duška poslala predpoveď s výstrahou búrok. Aj keď sa vŕtať ešte dalo, ráno sme všetko zbalili a zdrhli do doliny. Práve včas – búrka začala až keď sme boli v aute.

Martin a Filip šťastní po úteku pred búrkou

Onedlho som sa opäť vrátil – tentoraz s Rišom. Obvolal som snáď 15 ľudí. Nikto nemohol. Čudoval som sa, lebo možnosť zapísať sa do histórie tejto steny sa neponúka každý deň. Aj keď Rišo po minulej skúsenosti tvrdil, že na Tre Cime už NIKDY nepôjde, obetoval sa a zachránil situáciu. Samozrejme znova nasnežilo. Pri teplotách blízko nuly neostávalo nič iné, len vyhákovať celú previsnutú deviatu dĺžku.

Rišo odoláva chladu

Lezečky som ani neobul. Ešte som stihol dať štyri nity do desiatej dĺžky a bola tma.

Západ slnka

Rišo bol síce naobliekaný, no celý deň istil, bez pohybu, na visiacom štande. Voda bola ľadová, takže nič celý deň nepil. Výsledok toho bolo podchladenie. Večer už ani nehovoril, večeru nejedol, v noci nespal. Ráno bol hotový a mne bolo jasné, že po dvoch nociach v stene ideme dole.

Sme premrznutí a vyčerpaní

Na poslednom útoku sme sa s Filipom dohodli, že dole nejdeme kým to nedokončíme. Dokúpil som ešte jednu baterku do vŕtačky. To aby sa nám nestalo, že budeme z dvanástej dĺžky zlaňovať, aby sme nabili. Začali sme o jednej naobed. Zlepšili sme sa v jumarovaní. Dokonca som postavil portaledge za 15 minút, namiesto hodiny a pol. Mali sme ešte tri hodiny svetla

Kontrasty v stene

Navarili sme kávu, zahryzli Marvu a šli liezť. Vyhupli sme sa z previsu. Skala sa skolmila a už aj ja som dokázal odliezť trocha ďalej od nitu. S poslednými lúčmi slnka som nabil desiaty štand. Zahliadol som ľahšie vrcholové platne a zlanili sme do tmy. Ďalšie ráno bol Filip totálne nazverený: Ideme hore! Preliezol celú jedenástu dĺžku za neuveriteľné dve hodiny.

Filip nazverený v jedenástej dĺžke

Následne sme si rozdelili dvanástu, a ja som šiel ľahkú trinástu už s vŕtačkou cez rameno, s občasným nitom. Na poslednej štrnástej sme našli hotovú dĺžku - nity z nejakej inej cesty prichádzajúcej zľava. Preliezli sme posledných pár metrov na veľkú policu, kde sme výstup ukončili. Odtiaľto je možné ísť pešo na vrchol.

Hurá „vrchol“! veľká polica pod vrcholom. Odtiaľ pešo hore.