Brenva spur

Mont Blanc

Jeden z najslávnejších britských horolezcov Doug Scott, kedysi vyhlásil, že bez prvku nebezpečenstva by horolezectvo stratilo svoje čaro. Bolo to zhruba sto rokov potom, ako Edward Whymper po tvrdom boji a následnej veľkej tragédii, dosiahol vrchol „nezdolateľného“ Matterhornu a šestica odvážlivcov: Mathews, Moore, bratia Walkerovci a Andereggovci, preliezla divokým labyrintom serakov a trhlín vo východnej stene Mont Blancu. Písal sa rok 1865. Rok veľkých horolezeckých milníkov... Toto obdobie sa právom označuje ako: „the golden age of alpinism.“ Malé dedinky Zermatt a Chamonix, slúžili ako base camp pre prvých priekopníkov, masívne ľadovce siahali až po polia a hotel ak aj nejaký bol tak len jeden v celom údolí.

Ubehlo už 40 rokov od čias Douga Scotta a veľkých himalájskych výstupov tej doby. Ubehlo už vyše 150 rokov od čias Whympera a zlatého veku alpinizmu. Neviem, ale tak trochu sa mi zdá, že sme si od tých ľudí vôbec nič nezobrali. Prečo? No skúste sa zamyslieť...

Mont Blanc (4810m)- Face est

Brenva spur IV, 4c, D (1300m)

Takže z pokojných brehov Hrona, priamo do rozbúrených vôd Arvy. Asi sa nedá vysvetliť prečo to niekoho ťahá medzi visiace seraky v dobe vykurovaných bouldroviek a po metri vynitovaných skaliek. Možno túžba po dobrodružstve, či spomínaný prvok nebezpečenstva. Jedno viem určite. Fakt to stojí za to!

Mont Blanc z východu

Krásny večer v bivaku Fourche. To sú línie! Aha Hruška! Veľkolepý Grand Pilier d´Angle! Zubatý Peuterey! A tu celkom blízko... Ostroha! Elegantne sa tiahne od sedla Col Moore, cez skalné vežičky a uzučkú snehovú hranu až po bariéru obrovských serakov. A potom vrchol. Mont Blanc! Spoločnosť nám robia dvaja Švédi, ktorí prišli do Chamonix na rok! Že načo? Liezť! A lyžovať. Ešte si pamätáte tú moju teóriu, o ktorej som písal zopár článkov dozadu? Zdá sa, že to naozaj funguje...

Bivak v Col de la Fourche

Bivak v Col de la Fourche - Manínske legendy Dino Kuráň (zahynul v severnej stene MKŠ, 2012) a Jano Šofranko (zahynul na pilieri Freney, 2012)

Budík 4:30, vonku strašná kosa a nebo plné hviezd. Pred nami tajomná silueta Bielej Hory. Zlaňujeme na Glacier de la Brenva a na lyžiach sa pomaly približujeme k sedlu. V diaľke nad masívom Monte Rosy sa začína brieždiť. V Col Moore dávame dole lyže a ponárame sa do tajov steny. Konečne face to face. Všetko to tu je! Sentinelle, Major, Hruška... A vyzerá to naozaj super! Do cesty sa nám však stavia skalná bariéra, ktorá naplno upútala našu pozornosť. Netuším kade to liezli pred 150-timi rokmi, ani či tu vôbec niečo z toho ešte zostalo. Každopádne, chytám sa prvej špáry, ktorá je po ruke a na jej vrchu hodnotím, že štyri cé, vyzerá asi trošku inak. Po jednej hustej dĺžke sa našťastie dostávame do ľahšieho terénu a súčasným lezením pokračujeme na krásnu exponovanú snehovú hranu. Tak až toto je tá slávna Ostroha! Celý d´Angle máme ako na dlani. Sem sa musím niekedy vrátiť! Držíme sa čo najviac skál a menšie previsy slúžia ako majáky na rozbúrenom mori. To pre prípad, že by sa niektorý zo serakov, čo nám visia na hlavou, vybral na výlet... Záverečná časť a my vyplašene pozeráme na neskutočné bludisko snehových veží, previsov a bezodných jám. Vyzerá to naozaj úplne neleziteľne. Prvá myšlienka? Vrtuľník! Nedávna debata v MBC, koho, odkiaľ a kedy brali, mi vôbec na odvahe nepridáva. Tak a máš to tu! Bude hanba... S rozklepanými kolenami sa púšťam priamo do „kotla“. Koniec lana. Štand. „Ty vole Jaro pohni...“ Ďalšia dĺžka. Zase koniec lana. Seriem na to, tu nešťandujem. „Léééz!“ Traverzujeme fááákt veľké seraky, ale blížime sa k vytúženému cieľu. Spomínam si na jednu fotku z týchto miest, pod ktorou bolo napísané: „a magical moment on the Brenva.“ No neviem, neviem... Vynárame sa v Col de la Brenva. Zachránení! Sme na normálke. Tak ešte pekne poctivo na vršok. Ten musí byť. Každý pohľad zhora je výnimočný a má svoj vlastný príbeh. Tento nesie názov Brenva spur...

Ostroha Brenvy

Čierna Ihla a večerná Aosta

Vylezená cesta:
Mont Blanc (4810m)- Face est
Brenva spur IV, 4c, D (1300m), objektívne nebezpečenstvo padájúcich sérakov

Text a foto: Maroš Červienka