Grandes Jorasses - Manitua   

Manitua – cesta v severnej stene Grandes Jorasses. Autor Slavko Svetčič, 3 dni sólo, 7-9 júl 1991, obtiaže VII+ A3+. 70°, 1200m. Prvé opakovanie a zimný prelez: Jacek Fluder, Janusz Gołąb, Stanisław Piecuch, Bogdan Samborski (Poľsko), 7-11 marec 1993

Ondro Húserka a Martin Varga na vrchole Grandes Jorasses

Táto cesta má sotva 20 prelezov vrátane zimných, pravdepodobne prvý letný voľný prelez je od Symona Welfringera a Charlesa Dubouloza z roku 2020. Zoznam prelezcov skloňuje známe mená naprieč alpinistickým svetom. Cesta vedie najprevislejším monolitom v Jorassoch. Skladá sa z 400m úvodných mixov okolo 60°-70°, 10 dĺžok v kolmom a previslom monolite –tímy ho prekonávajú spravidla bigwallovou technikou s ťahaním svine, jumarovaním -, a ďalších 7 dĺžok V-VII alebo M6 podľa podmienok.

Korra Pesce (RIP) ktorý má v stene Grandes Jorasses vylezených 15 ciest, o svojom prvom jednodňovom preleze cesty Manitua z roku 2015 píše: „...teplé letné počasie robí stenu nestabilnou a celkom nebezpečnou. Ako nebezpečnou? Ťažko povedať. Povedzme dosť nebezpečou na to, aby to odradilo ľudí ako ja na celé roky. Len aby som jedného dňa povedal: nasrať, poďme na to. Pre väčšinu ľudí je to takto: do pekla s tým, tam v lete nejdem! Rozumiem im.“

Pôvodne sme sa chceli vybrať na Mt. Maudit, no predpovedaná izoterma v 5000m neveštila pre mixové lezenie nič dobré. Ondro však má o cestách prehľad a vraví „Počuj tá Manitua na Jorassy, to ti je čistá skala. Tam s mixami nebude žiaden problém.“  A že „zalezieme parádne 7a-čka v super skale!“

Totálne som na tú blbosť s pevnou skalou skočil. Veď 7a vyleziem hocikedy a Ondro už na Jorassoch bol 3x, takže tým ľadovcom prekľučkuje. No jasné že v super skale. Ako inak. Ach ten optimizmus, to nadšenie - to je nehynúce. To nám teda ide. Už som zabudol, aká kopa šrotu vie byť v severnej stene – napríklad v D´Angle.  Už tradične, mozog si vyberá z dostupných naštudovaných textov len tie pozitívne informácie, a tie ostatné akosi nevidí. Nechce a nemôže vidieť, to by sme hádam do žiadnej steny ani nenastúpili. Skladá si vlastnú predstavu o perfektných kútoch so špárami a pískajúcom firne. Veď sme v Chamonix! Inak to ani nemôže byť!

Niekedy som si to vôbec neuvedomoval, teraz si to aspoň všimnem. Prečo toto ten mozog robí? Mohli sme spokojne zostať realisti a vysrať sa na také steny. Pekne zotrvať vo svojich komfortíkoch a za tutové žaby v krásnej slnkom zaliatej skale rúbať jedno príjemné 7b za druhým, ako všetci ostatní (čo aspoň trochu trénovali). Áno mohli. No tá pachuť na konci, keď si nič poriadne neskúsil... dobre ju poznám. Tak asi preto. Hlava už o nej veľmi dobre vie, a nedopustí aby prišla zas. Preto takto šikovne preľstí aj vlastné rácio, lebo tú hnusnú chuť nemôže ani cítiť.

Táto doba nejak príliš dobre praje podfukom. Prichádzajú aj tam, kde by si to ani vo sne nečakal. Zvykáme si. Odrbala nás hneď tetka v pokladni, keď nám predala lístok na vláčik na Montenvers,  aj s príplatkom na lanovkou dole na ľadovec. Prídeme hore – lanovka po 16:00 nejde!!! S nepublikovateľným komentárom prekračujeme „zákaz vstupu“ na ohrade staveniska, a schádzame po starých rebríkoch dobrých 300 výškových. Na tie ich schody dookola rovne seriem. Na miestne fóry „tatiaľ nechoď, toto nesmieš“ nikto nemá náladu. Pre mňa nekonečnou cestou pod stenu (Ondro je z Patagónie zvyknutý na inakšie treky) stretáme nejakých chlapov tuším z Portugalska. Lámanou angličtinou a rukami nohami nám vysvetľujú, že boli na Slovensku, a že „slivovica“ a „borovičke!“. To máme radosť, že sa krajina vždy preslávi tradíciou. Francúzi majú croissanty, Taliani pizzu a cestoviny, Nemci klobásy a u nás sa hlavne pije pálenka. Kebyže sú prví,  tak si toto nedovolím spomenúť, ale je to takto pri stretnutí s cudzincami vždy.

V doline na ľadovci duje nepríjemný vietor, ale nachádzame super miesto na bivak na skale. Vykopeme plošinu a je to v perfektnom závetrí. Skala je od slnka nahriata, takže aj v jednom spacáku spíme ako zarezaní.

 O druhej vyrážame. Je naozaj teplo, ľadovec nezamrzol. To fakt nepomáha mostom nad trhlinami, no nejako kľučkujeme. Trhliny sú fakt monštrózne. Ondro má na to ten svoj šiesty zmysel. On to dajako proste cíti. Pod nohou sa sneh prepadáva, no zastane. Opatrne prenáša váhu z nohy na nohu, paličkou sonduje terén pred sebou. Vystúpame firnový svah a ďalej pokračujeme po skale. Úvodné metre nie sú ťažké, normálne tu má byť 60°-70° firn. Ten však chýba a lezieme súbežne na skrátenom lane totálnu šotolinu asi za 5. Občas sa pritrafí aj nejaký friend. S pribúdajúcimi metrami vychádza slnko a terén sa zhoršuje. Metódou stúpim – stojím pokračujeme, miestami nedobrovoľne bez medziistenia. Pod monolitom sa to mení na 70° roztopený permafrost a pocit stability už dávno zmizol. Ondro nemá istenie, ja som vybral posledné. Vrátim sa a zakladám friend spať: Človek sa teda naozaj uchyľuje k iluzórnym riešeniam, aby aspoň na chvíľu popustil stúpajúce napätie. Aj keď jeden friend na dĺžku lana nič nerieši, predsa viera v štatistickú výhodu diktuje rozhodnutie. Ondro stojac na jednej nohe dáva dole batoh a rozmotáva zvyšných 20m lana, aby doliezol k pevnejšej skale. Vyššie pod monolitom už štanduje. Konečne. Na ten jeho komentár nezabudnem: „Práve som prežil klinickú smrť“.

Naliezame do monolitu. Nejak to nesedí  podľa nákresu, vidno aj skalu po čerstvom výlome. Ondro prelieza fakt blbú dĺžku do traverzu v bagančiach, ja idem radšej v lezečkách. Spravím ešte jednu krátku asi za 6b (jedinú čo som ťahal) a sme správne pod veľkým kútom. Tu ma už fakt nahlodáva strach. Asi ešte neopadol kortizol v krvi po tom šotolinovom zážitku. „Hodně dejchat“ áno áno. Starý dobrý pocit, no umocnený týmto unikátnym miestom. 

Ondro definitívne preberá vedenie a po Zádielskom 6b+ sa ocitá na bivakovacej polici, komplet zasypanej suťou. Nevyzerá že by tu niekto niekedy bivakoval – respektíve suť musí byť novšieho dátumu. Kút nad nami nevyzerá vábne. Lezenie tak 7a, až to prestáva ísť voľne. Ondro zapína ten svoj šiesty zmysel, odhadujúc visiaci skalný blok nad sebou. „Dober.“  zakladá pár mikročokov kúsok vpravo, ďalej však cesta vedie iba priamo cez šuter.

Sediac v čoku kontempluje nad ďalším krokom. Už mi je  špatne čo len na to pozerať. "no nič, musím za to zabrať!" V tom momente letí poltonový balvan meter odo mňa. Pach síry všade naokolo pretne konštatovanie "...ja som vedel, že sa to stane!" Ako to len mohol vedieť? A ak to vedel, prečo to teda spravil? „Si okej? Si v pohode??“ „Ja som okej.“  Žijeme. Oplet na našom 8,5mm lane je poškodený, no dá sa skrátiť. Z hora počuť len „ No čo teraz?! Čo ja tu budem robiť?! Čo tu mám robiť?“ čo trvá asi 15 minút, usudzujem, že to nie je štandardná situácia. Po dvoch hodinách A3 lezenia je dĺžka za nami. Zhadzujem ďalšie „mikrovlnky a chladničky“ a nechápavo krútim hlavou. Ako toto mohol niekto preliezť voľne? V dĺžke nebola ani jedna skoba! 

Vychádza z toho jedine to, že tá dĺžka proste vypadla. Snažím sa to nejak vstrebať, no nie je na to čas. Najhoršie na tom sú zrútené predstavy a domnienky, a to množstvo otáznikov. Hákovanie nás zdržalo a musíme doliezť na nejakú dobrú policu na bivak. Nasleduje fakt šialená dĺžka cez strechy, ktorá skôr pasuje na Tre Cime ako do Álp. 

Tri ľahšie dĺžky nás dovedú pod kľúčovú časť steny za 7a – 7c. Vysoká teplota a pokročilý čas znamenajú, že snehové pole na vrchu piliera sa topí a voda tečie rovno na nás. Voľný prelez je dávno stratený, bude to teda VI, A2-A3 a hlavne rýchlo. Ak si už niekedy hákoval, je ti jasné že A3 a „rýchlo“ je dobrá blbosť. Obliekame si goráče. Hneď v prvej z troch dĺžok dokonale premokneme a začína triaška. Zuby klepú naprázdno, snažím sa akokoľvek zahriať pohybom. Telo však má perfektné obranné mechanizmy a úspešne zabraňuje podchladeniu. Stena je taká previsnutá, že v druhej dĺžke voda padá poza naše chrbty. V dôsledku toho je možne konečne sa trochu zohriať. Premokáme len keď vietor zafúkne prúd vody bližšie k stene. V poslednej dĺžke na nás čaká ďalšia sprcha. Ako rýchlo sa rozplýva vidina zlepšenia, keď sa po hodine prestávam klepať.  „Istím!“  S triaškou a neprítomným pohľadom len prstami ťahám za karabíny a dookola vykrikujem „dober!“. V premrznutých rukách necítiť bolesť, tá príde až potom. 

O 23:30 sme na okraji snehového poľa. Miesto na bivak tu nie je, lezieme ešte 20m doľava, kde do jednej v noci kopeme policu na sedenie. Je to super, už na nás neprší a pohybom sme sa zahriali. Našťastie nefúka. Sadáme si každý na pol karimatky a pod jedným spacákom čakáme na ráno. Odvšadiaľ stekajúca voda však napĺňa priehlbinu v karimatkách a sedíme tým pádom vo vode. Na striedačku odpadávame od únavy aby sme sa vzápätí prebrali na triašku. Po nekonečnej noci predsa opäť vychádza slnko. Stena je našťastie otočená na severovýchod a bivak máme dosť vysoko – sme obdarení hneď prvými slnečnými lúčmi. Akú veľkú hodnotu má tá trocha tepla. Sušíme si mokré veci a začínam topiť sneh na raňajky.

Napijeme sa po pol litri šumienky a varič zrazu zastal. Kúsok gumeného tesnenia vošiel do plynovej trysky a tým ju upchal. Snažíme sa to nejak vyfúknuť, no bez úspechu. Rozklepem lanko od vklínenca, aby sme mohli použiť oceľové vlákno ako ihlu. Nevzdávame sa, vodu potrebujeme. Opakovane to skúšame opraviť, no akurát len strácame čas. Po chvíli nám to je jasné a zjeme po troche ovsenej kaše s ľadom. Treba to čo najrýchlejšie doliezť.

Ďalej pokračuje klasický alpský terén. Lezieme rozbité dĺžky za V, no prekvapko v podobe jedného 6b v absolútnom šrote bolo len na zaostrenie pozornosti. Chyba sa totiž neodpúšťa a po prebdenej noci a bez vody začíname byť malátni. Pri istení zaspávam a zobúdza ma ťah lana. Ondro ani nekričí „povoľ“. Len počká kým sa preberiem. Každú chvíľu už musíme byť hore, no vrchol je stále v nedohľadne. Z tých štyroch dĺžok je hneď sedem. Dostávame sa na akúsi vežičku a pred nami je v tieni mixová 80-metrová rampa zasypaná snehom. Delíme sa s posledným kofeínovým gélom a Ondro chladnokrvne prelieza zákernú M6. Máme iba dva cepíny, takže jumarujem s dvoma micro-traxxionmi.  Je nám úplne jasné, že toto bola jedna z kľúčových pasáží cesty. Mali sme jediné šťastie, že rampa bola v tieni a sneh úplne nepovolil. Všetky mixy na slnku sú neleziteľné. 

Hurá vrchol. Asi sa aj radujeme, každy tak skromne, vnútri. Do spevu nám teda nie je. Už aby sme boli dole. Je 18:00, Ondro presne vie, čo za zostup nás čaká a podľa toho aj reaguje. Ja si žijem v sladkej nevedomosti. Z možností zostupu volíme priamo dole stenou z Pointe Croz. Ťahacie 6mm lano balíme a robíme z obhozov krátke 30m zlaňáky, aby sa nám lano neseklo. Občas sa aj nájde starý štand, čo nás teší a urýchľuje proces. Snažíme sa držať na pilieri, lebo je to totálne lokrovisko čo bolo celý deň a slnku. Meter prehnitého snehu reaguje aj na najmenšie zaťaženie. Stačí doň hodiť lano a pod nami sa uvoľňuje veľká lavína premočenej krupice. Ta púšťa ďalšie a ďalšie. Cesta zostupu sa príjemne vyzametá. Po 8 zlaňákoch si vydýchnem – sme na ľadovci. Vzápätí sa hneď preberiem – vľavo zhora letí ďalšia lavína, a vpravo pre istotu skalná. Sme prikrčení pod skalným výbežkom ako potkany. Napriek dehydratácii, ospalosti a únave, ochranné systémy ľudského organizmu na 100% fungujú. Zrazu sme svieži a plní síl. Počkáme kým situácia utíchne a doslova bežíme dole ľadovcom, obchádzajúc obrovskú okrajovku.

Dokonca si naberieme trocha vody z topiaceho sa seraku. Každým metrom klesáme a približujeme sa bezpečiu. Nevadia nám premočené nohy a ubolené telesné schránky, len kráčame v mokrom snehu z nohy na nohu, s čo najmenším úsilím. Tento stav milujem. Intenzívne zážitky z posledných 48 hodín mi znova pripomínajú, akými nezmyslami sa občas zaoberám v bežnom živote. Ako dokážem venovať čas nepodstatným veciam a pripisovať dôležitosť udalostiam, ktoré reálne až také dôležité nie sú. Občas sa zbytočne rozčuľujem nad problémami, ktoré majú celkom jednoduché riešenia. Som vďačný za tieto okamihy, ktoré mi to pripomínajú. Zvykne mi to vydržať aspoň zopár dní.

Pomocou google maps okolo 23:00 nájdeme chatu Boccalette. Sme potichu, všetci spia. Už sa nie je kam ponáhľať. Sedíme na terase, na požičanom variči varíme polievku. Na vifonku za 30 centov sa po Jorassoch tešíš celkom inak! Hlad a smäd je síce silný, no nie silnejší ako my. Podávam Ondrovi misku ako prvému –  a on aby zachoval gesto a spravodlivosť „počkaj, mne si dal viac, trocha ti odlejem“. Obe misky sa však z unavených rúk vyšmyknú, a my sa nevieme ubrániť smiechu. Aj tak bola horúca. „Nevadí, to bude ešte dobrá.“ Lyžičkami zbierame rezance z dosiek terasy,  veď sa nič zvláštne nestalo.

Autor: Martin Varga, www.marva.sk