IRONMAN 70.3 Astana - náročný pretek, ktorý preveril, prekvapil a odmenil

Do tohto preteku sa išlo s úplne odlišným nastavením a prístupom ako do predošlých polovičných ironmanov70.3. Žiadne šetrenie energie, predom očakávaný čas, držanie tepov...

Plávanie 1,9KM - pláva sa v rieke Išim ktorá preteká celou Astanou a rozďeluje ju na “nové mesto” (Dubaj s ruským nádychom) a “staré mesto” (typické postsocialistické mesto na stepy). Voda má príjemných 22°C neoprény povolené... Čas štartu - 6:50 je miernym problémom, ktorý mi pri bookovaní pre mňa “ideálneho” preteku trochu amatérsky unikol... na slovensku je totižto čas 2:50 ráno a naše telá si na 4hod. posun za pár dni nie a nie zvyknúť...

6:50, zaznie výstrel a 1100 pretekárov skáče postupne rad za radom do vody. Lúčim sa s mojim slovenským gipsy parťákom Jozef Cheben (Chosé), posledné objatia, potľapkania, motivačné slová, vrúcne pohľady vyžarujúce jeho obavu z neznámeho (ironpanic) a moju obavu zo známeho a s pocitom potreby čúrania skáčem elegantnú šípočku (pre véľké oči djievočiek) do vody. Plávam v skupine s tempom 1:30 (ktoré som ešte nikdy neudržal). Príjemné neprepálené plávanie bez “práčky” a “bitky” ktoré má 1. kolo ma vypľúva z vody s časom 32:15. Klasika, ani dobre ani žiadna katastrofa, ako som už dávno zistil, vo vode sa závod na dlhších vzdialenostiach neprehráva (a vyhrávať sem nechodím...zatiaľ). Vybieham z vody a obzerám sa či neuvidím parťáka Tima (Tim Don Fast coaching). Samé šikmé oči naokolo ma nechávajú sklamaným, a tak fičim do depa. “Nič, docvaknem ho na biku”... nasledujúci plán je jasný, môj pretek práve začína.

Bike 90km - čas svetu ukázať, čo sa skrýva v tých nabombených lýtkach. Hor sa na moju najsilnejšiu disciplínu, do ktorej idem s veľkými očakávaniami. “Put the hammer down in a smart way!”... prvý pretek na mojom novom červenom tátošovi (na ktorého milovaná občas žiarli) - La Ferrari Cervélo P5 začína okamžitým odgumovaním z depa...

91km s prevýšením len 200m, step, vietor a rovina. Hell yeah, toto ja, bratislavský šrác z pod Košicoch ošlahaný rakúskym vetrom, môžem! (Občas)... ako bolo naplánované, od začiatku chytám vysoké tempo s malým otáznikom dokedy to vydržím. Prvých 10km cez mesto ubehlo raketovo, nasledujú 2 kolečka mimo mesta na kvalitných cestách a dialnici. Na tých miestami človek neohrozene letí 55 (maximálka 71km/h na rovine!), a potom bojuje o udržanie sa na bicykli proti vetru pri 25ke...

Celý čas predbieham, stravovanie mám vypimpované z minulých závodov:
1bidón - 4 gély s vodou
2bidón - ionťák + vitamíny + L-karnitin
3bidón - voda + (tajný recept strýčka Alexa Vinokurova, ktorý fučí pár minút predo mnou)
Každých 30min. 2ks soľných tabliet, 1 banán (každých 45min. 1/2), 1ks MARVA RAW kakao ktorá je perfektne rozporcovaná na 3 časti (každých 30min. 1ks)... (sypačky + stravovacia stratégia = 5. disciplína triatlonu)
Všetko vyššie, už odskúšané, opäť nesklamalo, posledných 20km som dokázal do nabombených lýtok ešte pritlačiť a výsledný čas 2:16 s priemerkou 40.1 km/h ma posúva “len” 10min. za strýčka Vinokurova... 27. najlepší bike split celkovo vrátane PRO (áno na to som trošku hrdý však pred dvoma rokmi som nevedel čo je to galúska).
Avšak triatlonová párty nekončí...

Beh - z depa vybieham relatívne v pohode a sám, široko ďaleko nikoho, zosievam všetku slávu vysmiatých, zrejme už slnkom mierne pripečených, ale obdivuhodne fandiacich djievočiek a matriošiek, tak naťahujem krok... “nech vidia ako letia európski šuhaji”.
Plán je jasný, pokračovať v začatom... nešetriť, pokiaľ to vydržím bude to bomba. A viem, že mám na to to vydržať (to ešte netuším, a možno trošku už aj áno, že vyššie spomenuté slniečko má somnou taktiež plány)... Tretím kilometrom prebieham tesne pod 12min., viem že to je prirýchle ale ide sa mi dobre a tento pretek idem na pocit hrany nie tepy... Desiatym kilometrom prebieham v čase niečo pod 42:00, kde už začínam cítiť, že plánované tempo okolo cca 4:10 bude nielen ústa vykrívajúcim.

Občerstvovačkami prebieham na obraz Patrika Langeho z Kony, berem a lejem do seba a na seba všetko, voda, kola, jonťák, džúsik, svätenú vodu, panenský moč... v 34. stupňoch to pomôže na 2 minúty a zas som vysušený ako b-complex (no ofence, mám ho/ju rád). Ďalším problémom sú prebehy cez mosty, na 21km trati sú 4 a pocity v nich mi pripomínajú galileje. Prichádza 15. kilometer a zrazu kde sa vzala - tu sa vzala myšlienka “čo ak niesi mentálne dostatočne silný, toto neudržíš a vypne ťa?”... nechápem prečo, ako, začo, však som dobrý chalan, motivátor, pseudoinfluencer... Od toho momentu odpočítavam každých 200m, rozmýšlam nad odmakanými hodinami, nad rodinou, nad tým koľko ma táto cesta už stála síl... a nie a nie sa vzpružiť. Trpím, ochabievam, rozmýšlam kedy prejdem aspoň na chvíľu do kroku, aj keď viem, že potom to už nerozbehnem. Hodinky ukazujú tempo 4:30 žiadna tragédia, ale pocitovo sa vlečiem. Prebieham poslednou občerstvovačkou 3km do cieľa, lejem vodu, kolu, jonťák, panenský moč, svätú vodu - nič nepomáha už ani na 2 min... posledný kilometer do kopca proti vetru sa už ledva vlečiem, predbieha ma nejaký týpek a kričí mi aká som AG (veková skupina), neodpovedám, je mi to jedno. Posledných 300m FINISHLINE, opäť raz netrhám cieľovú pásku ale viem, že je dobojované...
21km - 1:32...

Výsledný čas: 4:27 (Osobák zlepšených o 11min)
35.miesto celkovo/ 1100
5.miesto/138 AG (25-30)...

Po dobehnutí sadám na stoličku do tieňa, sympatická 120 kilová kazaška/gazdina sa o mňa stará ako o vlastného, oblieva ma vodou, leje do mňa kolu a gratuluje mi. Cez polootvorené oči registrujem ako vedľa mňa sadá jej kamoška matrioška a fotí sa vysmiata s polovypnutým európanom. Viem, že som dal zo seba všetko a rovnako viem, že tak náročný fyzický boj so svojím telom a hlavou som ešte nezviedol... aj keď vysledný bežecký čas bol za očakávaním, ten celkový nie. Nasleduje masáž, fotenie, vypité 4 koly za 5min. a čakanie na spolubojovníka Chosého ktorý ešte bojuje v tomto teple a suchu na trati. Dobieha cca polhodinu za mnou a oslava sa môže začať... Bezprostredne po preteku ešte netušíme aká, to sa dozvieme až neskôr, rovnako aj to, prečo okolo mňa tak premotivovane prefrčal 500m pred cieľom môj “súper” s otázkou aký som AG. Vedel niečo čo my nie...

Ak si sa dostal až sem, máš môj obdiv, asi sa veľmi nudíš, alebo si možno jeden z mála fanúšikov tohto beznádejného snílka, ktorý 2 roky dozadu nevedel odplávať 300m, odbikovat 30km v priemerke 30km/h a desinu behával za 46min...

#everythingispossible
IRONMAN 70.3 World Championship Nový Zéland 2020, here we go! :)

Ďakujem za podporu rodine, priateľom a aj partnerom. Bez vás by to takto nebolo.

Autor: Patrik Čurila