Centrálny pilier Freney - MONT BLANC
Tak stojím na vrchole Mont Blancu. Neviem, či sa mám smiať, či plakať. Splnil sa mi sen. Ten najväčší, aký som mal. Sen o Freneyi!
7 rokov čistej a úprimnej lásky k týmto horám. 7 sezón fantastického lezenia na rozprávkových „ihličkách“. 7 sezón na snehu a ľade v okolí Mont Blancu. Skrátka 7 rokov tých najkrajších zážitkov aké môžu tieto hory ponúknuť...
Áno, na ten vrchol som mohol vystúpiť už dávno. Už to začínala byť trochu aj hanba, že tu človek trávi toľko času a ešte nebol na Mont Blancu. Veď sem kvôli tej hore chodia ľudia z celého sveta!
No paradoxne, vrchol nebol vôbec prvoradý. Dôležitá pre mňa bola cesta a spôsob akým sa tam dostanem. Vedel som, že to musí byť legendami opradený Freneyský pilier a že to musí byť voľne. Najlepšie na OS. A musí to byť pekný, rýchly prelez. Tomuto som podriadil úplne všetko. Potom už stačí iba trpezlivosť a túžba, ísť si za svojím snom...
Myslím si, že človek by mal na takúto cestu najskôr nazbierať hromadu skúseností. Dôkladne sledovať podmienky, počasie a hlavne naliezť kilometre v klasických cestách. A potom musí prísť ten správny deň.
Tu nerozhoduje, či vyleziete doma na skalkách desiatku, alebo jedenástku, ani to na koľký pokus. Tu je dôležité, bezpečne nastúpiť, byť rýchly, perfektne aklimatizovaný, nezľaknúť sa neodistenej špáry, či komína a úplne najdôležitejšie je vrátiť sa zase naspäť do údolia...
A teraz môžem povedať, že sa mi to podarilo.
Freney je najťažšia cesta akú som kedy vyliezol.
Freney je sen, ktorý sa splnil...
Mont Blanc (V stena)
Centrálny pilier Freney 7a+/ED+/700 metrov (OS)
Zo stanice Chamonix sud priamo cez tunel do Courmayeuru a do Val Veny. Šofér autobusu nás vysadil na zastávke Freney. Pekná symbolika! Batohy sme zhodili do prachu a chvíľu len tak sedeli. Po 4 týždňoch som prvý krát opustil údolie. Aj Talianska strana je krásna, divoká a rozbúrená, ale Chamonix má atmosféru, ktorú nenájdete nikde na svete...
S Vargim sme po aklimatizačke naozaj dlho neobsedeli veď to počasie bolo ako z katalógu. Nasledovala prechádzka na chatu Monzino. Prvé pohľady na slávne piliere a hrebene. Arete de Peuterey, Brouillard, Innominata a tam úplne hore Candella. Freney!
V roku 1961 prišla pod „posledný problém Álp“ naozaj veľmi silná zostava. Pokusov už bolo mnoho, aj tragédií. Centrálny pilier Freney bolo treba vyliezť! Francúzi Pierre Mazeaud, Pierre Kohlman, Antoine Vielle a Robert Guillaume. Alpinisti, perfektní skalní lezci a horskí vodcovia. V bivaku Fourche sa však večer ukázala ešte jedna trojica. Taliani Walter Bonatti, Andrea Oggioni a Roberto Gallieni. Hlavne prvý menovaný bol už v tom čase legenda. A všetci mali namierené na Freney!
Walter Bonatti: „Boli ste tu prví, choďte na pilier, my si vylezieme inú cestu.“ Pierre Mazeaud: „Nie! Vyliezť pilier je tvoja myšlienka. Poďme spolu! A tak vyrazili. Prvý bivak bol po prelezení 300 metrov na veľkých policiach približne v strede piliera. Bonatti liezol všetko ako prvý, Mazeaud bol posledný. Pod Candellou sa vystriedali a Mazeaud nastúpil do prvých ťažkých dĺžok. Skobovanie, špáry, previsy. Išlo to veľmi pomaly a navyše začala búrka. Mazeaud musel zlaniť a Kohlmana trafil blesk. Všetci spoločne si pripravili bivak.„Mal som pocit, že sme stratení a nemohli sme s tým nič robiť.“ Napísal Bonatti. V noci sa rozpútalo totálne peklo a ľudia v Chamonix a Courmayeuri sa začínali strachovať. Dokonca sa sformovala záchranná skupina, no pomoc bola úplne nereálna. 90 metrov pod vrchom Candelli. Blesky, vietor a sneženie... Po dvoch dňoch čakania Bonatti a Mazeaud rozhodli. „Ide sa dole!“ Zlaňovanie bolo dlhé a náročné a neminul ich ani ďalší bivak. Antione Vielle podľahol ako prvý. Zomrel od vysilenia. Zostup cez Gruberove skaly bol v čerstvom snehu a búrke extrémne náročný. Už bolo jasné, že žiadna pomoc nepríde. V trhline na ľadovci Freney, zostal Robert Guillaume. Partia sa rozdelila. Bonatti, Gallieni a Kohlman pokračovali na chatu Gamba. Mazeaud a Oggioni museli bivakovať. V bivaku zomrel Andrea Oggioni a cestou na chatu zase Kohlman. Až na piaty deň konečne dorazili Bonatti a Gallieni na chatu, úplne vysilení. Zburcovali záchranárov, ktorí doviedli Peirra Mazeauda. Prežili iba traja. Zo siedmich! Jedna z najväčších tragédií v celých Alpách. A Freney stále odolával...
A tak sme sa ubytovali na chate, ktorá niesla kedysi meno Gamba. Večer sme strávili v spoločnosti vyspevujúceho chatára a dvoch Talianov, ktorí mali namierené na Pilier Rouge du Brouillard. Budík zazvonil 1:45 a o pol hoďku sme už ukrajovali prvé metre z nepríjemného suťoviska nad chatou. Ľadovec Brouillard po teplách už nebol v top podmienkach, ale voľba vyraziť skoro ráno sa ukázala ako perfektný nápad.
Ranný nástup ľadovcom Brouillard do bivaku Eccles
Brieždenie nás chytilo tesne pod bivakom Eccles, kde sme dorazili niečo po šiestej. Hneď sme zaľahli do prázdneho bivaku a prespali celé doobedie. Bivak Eccles je úžasné miesto. Aiguille Noire de Peuterey aj Brouillardy ako na dlani. V dolnej búdke sa vyspí 9 ľudí a v tej hornej 6. Zdá sa to byť dosť, no pri peknom počasí to tu zvykne byť poriadne narvané. Keď sme sa zobudili, dofrčali k nám dvaja amigos zo Španielska a po nich ešte Frantíci. Jedna dvojka Brouillardy a druhá Freney. Vargi rozbehol brutálny biznis a Španielom sa tak zapáčili tyčinky Marva, že po návrate do Cham, vykúpili všetky zásoby. Ešte dobre, že tie svoje mám schované v bezpečí pod posteľou... Ráno o druhej sme vyrazili za dobrodružstvom. Najskôr desivý nočný scrambling do sedla Col Innominata, potom ešte desivejšie zlaňáky do neznáma a nakoniec najdesivejší rozbombardovaný traverz popod stenu na pilier. Skaly sme sa chytili okolo šiestej a lezenica sa mohla začať. Kvalita skaly ma príjemne prekvapila, dokonca som si užil aj zopár pekných špárok. Náladu pokazilo iba Šofove seknuté lano, pri ktorom som na chvíľu zastal a kúsok zobral so sebou... O 10:30 sme po 12 vylezených dĺžkach do 6a, boli pod legendárnou Candellou (Svietnik).
Blížime sa pod Candellu
Musím povedať, že by ma celkom zaujímalo, kde tu 7 ľudí dokázalo dva dni bivakovať... Miesto tak pre dvoch a aj to nie nejaké super komfortné. Dali sme kratší oddych a nachystali sme sa na záverečných 6 kľúčových dĺžok. Túto chvíľu som si predstavoval veľmi dlho. 6 dĺžok, v ktorých som bol pripravený nechať úplne všetko. 2 špárové dĺžky v nádhernej skale nás doviedli k traverzu za 7a. Jemný traverz po lištičkách bez nôh a chyty poschovávané za hranou.
Traverzík za 7a
Do toho všetky tie špagátiky a motúziky, čo tam viseli z ohnutých skôb. Ale išlo to! Táto dĺžka mi dodala odvahu. Pred kľúčovým 7a+ som sa cítil perfektne, liezlo sa mi ako na Ihlách. Vargi sa dotrepal s batohmi a hneď som naliezol, lebo Slnko už do kľúčovej dĺžky nesvietilo.
Freneyská lahôdka
Výživný boulder v previse, oddych a brutálne šmyklavá prstovka, v ktorej som musel podniknúť zopár run-outov a ako v delíriu som si stihol všimnúť skobu, na ktorej bol nápis Gálfy Svit.
Slováci na Freneyi!
Dobrá haluz že? Najťažšie bolo vybandaskovaný naliezť do záverečného stropového komínka, ale v ňom som vedel, že už je dobre. Všeličo mi stihlo za tých pár sekúnd v komíne prebehnúť hlavou a pri výleze na policu prišla totálna eufória. Presne takto som si to predstavoval. Presne takto sa mi to páči.
Úvodný boulder v kľúčovej dĺžke
8+ v 4500 m.n.m. zaujímavá skúsenosť. Zvyšné tri dĺžky na vrch Candelli sme už nejako s vypätím všetkých fyzických aj psychických síl dobojovali a presne o 15:30 sme na vršku stavali Šofovi na pamiatku malý pomníček...
Spomienka na Šofa
Nasledoval krátky zlaňák a šialených 5 dĺžok v mixoch a snehu na hrebeň, ktorý je vo výške 4700m. Odtiaľ to je na vrchol Mont Blancu už len turistika, ale to mi verte, že sme si ešte celkom kvalitne zaliezli. 19:00 totálna hmla a vrchol Mont Blancu.
Už len kúsok
Vietor, zima a radosť. O hodinu neskôr sme sa rozložili vo Vallotke, že dnes už ďalej ani krok. Vargi väčšinu noci prevaril, lebo mu výška trošku udrela do hlavy, ja som si pospal ako v bavlnke. Ráno o štvrtej sme vyrazil na zostup okolo Goutierky, cez vražedný Grand Couloir a Tete Rouse až ku vláčiku na Nid d´Aigle, kde sme prišli kúsok po deviatej. Francúzi, čo liezli pred nami sa ma v lanovke pýtali, či sme si to užili. Zmohol som sa iba na kratučké: „Yes!“ no keby vedeli, ako veľa pre mňa tento výstup znamená, nestačil by na rozprávanie ani celý deň. A keď Vám príde večer SMS od Gejzu Haaka, ktorý chce pogratulovať tak sa musíte jednoducho zamyslieť, či to celé nebol naozaj iba sen...
A sme tam! Mont Blanc
